domingo, 18 de febrero de 2024

Anna Akhmátova: Canción del último encuentro

ПЕСНЯ ПОСЛЕДНЕЙ ВСТРЕЧИ


Так беспомощно грудь холодела,

Но шаги мои были легки.

Я на правую руку надела

Перчатку с левой руки.

 

Показалось, что много ступеней,

А я знала — их только три!

Между клёнов шёпот осенний

Попросил: «Со мною умри!

 

Я обманут моей унылой,

Переменчивой, злой судьбой».

Я ответила: «Милый, милый!

И я тоже. Умру с тобой…»

 

Это песня последней встречи.

Я взглянула на тёмный дом.

Только в спальне горели свечи

Равнодушно-жёлтым огнём.

 

Анна Ахматова

September 29, 1911. Tsarskoe selo

CANCIÓN DEL ÚLTIMO ENCUENTRO

 

     Mi pecho se enfriaba sin remedio,

     pero seguía mi camino con paso ligero.

     (Me puse en mi mano derecha

     el guante de la mano izquierda).

 

     Creí bajar muchos escalones

     ¡aunque sabía que sólo eran tres!

     Bajo el susurro otoñal de los arces

     me dijo: «¡Muere conmigo!

 

     Me engañó mi melancólica

     Veleidosa y perversa suerte».

     Le dije: «Descuida, querido,

     también yo moriré contigo…».

 

     Esta es la canción del último encuentro.

     Lancé una mirada hacia la casa a oscuras:

     en el cuarto ardían

     cansinas, amarillas, las velas.

 

ANNA AKHMATOVA 

 Tsárskoye Seló, 29 de septiembre de 1911

Traducción de José Manuel Prieto

 

THE SONG OF THE LAST MEETING

 

Then helplessly my breast grew cold,

But my steps were light.

I pulled the glove for my left hand

Onto my right.

 

There seemed to be many steps,

But I knew--there were only three!

The whisper of autumn in the maples

Was pleading: «die with me!

 

I am betrayed by my doleful,

Fickle, evil fate.'

I answered: «Darling, darling!

I too. I will die with you...»

 

This is the song of the last meeting.

I glanced at the dark house.

Candles were burning only in the bedroom,

With an indifferent-yellow flame.

 

Translated by Judith Hemschemeyer

IL CANTO DELL`ULTIMO INCONTRO

 

Così smarrito gelava il petto,

ma andavo con passi leggeri.

Infilai nella mano destra

il guanto della sinistra.

 

Parevano tanti i gradini,

pure sapevo: erano solo tre!

Un fiato d’autunno fra gli aceri

invocava: "Muori con me!

 

Sono ingannato da un destino

triste, infido, crudele".

Gli risposi: "Caro, caro,

anch’io. Morirò con te..."

 

Questo è il canto dell’ultimo incontro.

Gettai uno sguardo alla casa buia.

Solo in stanza da letto le candele

ardevano di un lume indifferente e giallo.

Tradotto da Michele Colucci